Január 2011, časť druhá

Utorok - 11. 1. 2011 alebo Krátky výlev nepozitívnych citov

Robí zo mňa žiarlivú kravu. Akoby som ja mohla za to, že ho podozrievam už len keď sa mi zdá, že myslí na inú. Samozrejme, ja som na vine všetkého, ale on svoju chybu ani náhodou neprizná. Keby mi to neurobil a dvakrát aj po všetkých mojích "rečiach" a varovaniach, tak by bolo všetko v poriadku. Ale on nie, nedá si povedať. A tak keď ja znova začuchám nejakú štetku, on sa len zasmeje, že som šibnutá, alebo v horšom prípade sa naserie, že už má toho plné zuby. Ani náhodou si nedá povedať.

Tak to ďakujem pekne. Jediné čo chcem je ako tak ešte ochrániť to čo medzi nami ostalo a čo tak vznešene nazývame vzťahom. Ale on si nedá povedať, zrejme nie je stavaný na to, aby mal niekedy dlhodobejšiu frajerku. Jemu by sa hodil skôr hárem. Píšem to sem a viem, že to možno oľutujem, ale teraz to tak cítim. Mám pocit, že všetko čo poviem berie na ľahkú váhu, že moje varovania sú pre neho len dobrým vtipom a moje podozrenia len paranoidnými predstavami šialenca.

Už nevládzem, nevládzem takto ďalej. Každú chvíľu sa obzerať a tŕpnuť, kedy sa zase niečo stane, kedy budem musieť zase vstávať z toho pomyselného dna a dávať sa do poriadku. Ja som takisto len človek, i keď po tom všetkom mám pocit, že už nie som ani to, že som len nejaká napodobenina toho, čím som kedysi bývala, že už fungujem len tak akosi mechanicky, deň za dňom, len aby bolo.

Chcem viac, viac ako pár krát za deň vysloviť a počuť "Ľúbim Ťa" chcem to aj cítiť a nielen z mojej strany. Kedysi som to na ňom videla, mal to v očiach. Skutočne, tú malinkú iskričku, ktorá mi dávala najavo, že to má zmysel a že je to úžasné. Od predminulého leta som ju však stratila. Už tam nie je. Možno na mňa sem tam blikne, ale akoby sa mi pomaly strácala a nechcela sa nikdy vrátiť. Akoby som tam už nevidela lásku, ale len výsmech a obrovský pocit nadradenosti. Niekedy si už fakt myslím, že je lepšie držať hubu a krok...

 

Štvrtok - 13. 1. 2011 alebo Stane sa..

Nespala som poriadne. Možno aj to bolo na vine tomu, že som dnes na praxi bola ako vyrcnutý rezanec. Niežeby sa mi nejako veľmi nechcelo. Vlastne, zčasti sa mi nechcelo. A na druhej strane, aj to do čoho som sa pustila mi akosi nešlo, neviem prečo. Jediné čo sa mi podarilo konečne správne, bez toho aby učiteľka mala kopu rečí bol ober GP, ktorý som konečne aj dobre pichla, aj nasala. Chvalabohu.

Ináč ani nebolo veľmi čo robiť. Ráno sme nikoho nemuseli umývať, keďže si to tam všetko porobili sami. Hneď nám bolo veselšie, predsa len umývanie nám ráno zaberie aj hodinu (predsa len ešte začíname) ale aj tak sme potom mali len času nazvyš. Tak sme sa radšej zašili na prázdnu izbu a tŕpli vždy, keď niekto otvoril dvere, aby nevošiel a nenašiel nás tám. Zajtra nás však to ranné umývanie nemynie. Ešte že mám pacientku ako tak sebestačnú, čiže buďto sprcha, alebo jej pri umývaní na posteli pomôžem.

Potom nám ostanú ešte FF, raňajky, lieky, dezinfekcia pomôcok, prípadne nejaké odbery, injekcie, prestávka a potom to už našťastie ide rýchlo, preberieme tému, pobeháme po izbách, porozprávame sa s tymi našimi slniečkami, dáme obed, pokŕmime a hor sa domov. Po tej prestávke to tak akosi rýchlejšie vždy ubieha. A to je len dobre. Aj keď máme čo robiť je dobre. Akosi sme zistili, že je ľahšie celý deň mať niečo na práci, ako si len hľadať niečo na robotu alebo miesto na skrytie. Verte mi, to je oveľa namáhavejšie.

Mimochodom, učiteľka v škole mi nechce dať jednotku (vychádza mi čistá) a to len preto, lebo som podľa nej tajomná. No úžasné. Tak sa budem musieť ešte učiť, aby som si nepohoršila, keď už to vyzerá tak nádejne. Ináč, je celkom nezvyklé, že sa nielenže učíme len tri dni do týždňa (dva sme na praxi) a do konca mája, pretože celý jún máme tiež prax. Čiže už to vidím tie stresy s naháňaním známok, pričom viac budú stresovať učitelia ako to poznám. A potom to vstávanie, porazí ma. Ale nejako to zvládneme.

TO najlepšie na záver, konečne sme zistili, že moja kamoška od detstva, ktorá bohužiaľ dostala rakovinu zrovna v maturitnom ročníku, už (myslím, že aj vďaka svojmu prístupu, ktorý bol neskutočne vysoko pozitívny) porazila 70% svojej choroby. Čiže už len pár krát do nemocnice a malo by sa to všetko urovnať. Niečo neskutočné...neskutočne úžasné.

 

Nedeľa - 16. 1. 2011 alebo Joj!

Tri dni nám ostávajú na to, aby sme si opravili známky. Otrasné. A ja by som prvýkrát dnes klamala, keby som povedala, že som sa do toho ani nepozrela. Lebo som sa pozrela, aj dlhšie. Včera aj dnes. I keď tie ťažšie veci (kde patrí aj trojriadkový vzorec na chémiu) som proste vynechala, lebo na to nemám mozog. Ale zato som si prečítala ZKC všetkých 78 strán a to dvakrát, napísala a prečítala chémiu, AZD...to sa budem modliť a to je asi tak všetko čo mi zajtra hrozí. No možno ešte občianska, ale to mi je šumafuk, keďže to nie je ani zďaleka maturitný predmet.

V sobotu prišiel otec. Po troch týždňoch, viem to tak presne preto, lebo na štedrý deň som dávala rásť do pohára krištáľ na skalu a teraz som ho vytiahla. Teda nepodarilo sa mi ho vytiahnuť, keďže to by som ho musela poriadne poobíjať. Nevadí, umyla som pohárik a nechala ho dnu, nech je tam a cíti sa trápne, keďže sa nedal vybrať. To že je otec doma ale znamená viac neporiadku, viac nervov, ktoré bude mať moja matka a to, že bude šoféra robiť on a nie ja. A že mi kúpil Rotanu, konečne, aspoň som ušetrila svoje peniaze.

Ináč ako, odkedy som zahájila chudnutie dala som dolu KILO!! Ako bacha na vec, pre mňa je aj to životne dôležité a je to neskutočná motivácia. Asi taká ako 4 DVD Zumby a švihadlo a činky a tá Rotana. Beda ak to nepôjde do leta ...alebo stačí do stužkovej dolu. Pretože inak tam hádam ani nepôjdem (ale nie, to by som si neurobila). Jediné čoho sa bojím, že príde obdobie, kedy sa na to vykašlem nie preto, že by som to nezvládala, ale preto, že budem schopná sa uspokojiť s tým brušiskom, ktoré mám. Lebo to ja zvyknem sa takto zmieriť sem tam sama so sebou.

A hľa! Dokončujem SOČku, horkoťažko a krvopotne, ale už len zajtra sa tomu povenujem, niečo povymýšľam a hádam by aj mohla byť hotová ak si k tomu skutočne sadnem. Ak nie, tak ju dokončím v utorok, pretože v stredu ju už musím priniesť do školy. A tým pádom končím. Viac to písať nebudem. Iba čo mám nervy a čo ma to oberá o čas. A to môžem kašľať, nech si nájdu niekoho nového.

Ináč som sa pýtala učiteľky, prečo nás rovno neposunú na krajské kolo a ona povedala, že možno tie práce nebudú až také dobré. Silno pochybujem. Aj keby dobré neboli, určite nás posunú, pretože budú chcieť, aby sa zapojila aj naša škola..trápne. A ja budem kvôli tomu trpieť. Ale dobre mi tak, keď som sprostá a neviem povedať nie. Tak mi treba. Aj to, že si teraz nejdem ľahnúť. Ale mne sa aj tak nikdy v Nedeľu nedá spať. Pozrem si Romper Stomper a až potom pouvažujem nad spánkom. Asi tak...