"Keď chcete rozosmiať Boha,povedzte mu o svojich plánoch."
Pôvodne
som si plánovala pekné zakončenie víkendu. Bez hádok. Plánovala som, že
prídem domov, potancujem si, budem si písať poznámky a potom
vystresovaná z Pondelka si pôjdem ľahnúť do postele, počúvať XindlA-X a zaspávať. Ani jedno z toho mi nakoniec nevyšlo.
Len
čo som vstala u D z jeho postele, že idem na vlak, zacítila som v
bruchu takú zvlášnu bolesť. Keďže sa však doktorom vyhýbam ako len viem,
myslela som si, že je to len také nič, čo rozchodím. Keď som však
chodila, bolesť bola čoraz neznesiteľnejšia a po chvíli som nevedela či
idem odpadnúť, alebo vracať alebo sa od horúčavy povyzliekať.
Keď
som si navyše predstavila tú dlhú cestu domov, pred očami som videla
všetky hviezdičky a takisto samú seba, ako ostanem ležať niekde
uprostred cesty zničená a biela ako stena. Nedalo sa nič robiť, volala
som mojej mame, šoférke ako lusk (irónia), aby prišla po mňa. Tá už
vedela, že to nebude len tak, pretože inak by som jej ani náhodou
nevolala. Hrdinka moja, prišla až na stanicu, i keď popri tom som mala
pár telefonátov, týkajúcich sa hlavne vecí ako, kde je spojka, stierače a
smerovky. Ale prišla.
Aj domov zašla, kde mi
hneď dali konské kvapky od bolesti, ktoré sú len na predpis, ale akýmsi
zázrakom ich máme doma a spolu so sestrou a notebookom hľadali na nete.
Až kým sa N nevytasila so zápalom slepého čreva. Podľa návodu mi
postláčali bruchom, načo som aj keby som chcela nemohla povedať že
nebolí, keďže sa mi do očí nahrnuli slzy. Tak poďho zase do auta a na
pohotovosť. Tam ma už nečakal nikto iný ako môj milý bývalý profesor,
ktorý ma každú hodinu vyvolával. Ten mi prehmatal brucho a poslal na
chiru...
Úchvatné, tak sme sa zase presunuli
inam. Tam mi vzali krv a povedali jednu z najhorších viet, aké som kedy
počula, že ma pošlú na gynekológiu, či to nie je toho pôvodu. Viac ma
vydesiť nemohli. Kým sme teda čakali v čakárni na výsledky z krvi (ktoré
boli zvýšené) stihli sme prebrať aj to, či nie som tehotná a kde by sme
to bábo dali a čo by sme robili. Ja na pokraji nervového zrútenia som
hned písala D, aby som v tom strese nebola sama a popri tom som
rozmýšľala, či sa nemám ísť narýchlo umyť na záchod. Predsa len, mala
som ísť k človeku, ktorý ma mal vyšetriť "tam" a ja som bola po celom
víkende.
V bolestiach a všetkom možnom som
napokon absolvovala aj tretie vyšetrenie, ktoré bolo asi
najbolestivejšie zo všetkých a s diagnózou prasknutého zväčšeného
folikulu a tekutiny z neho, ktorá sa mi voľne povaľovala v bruchu som sa
pobrala domov ležať. Radosť žiť. Ale kým sa nehýbem, tak je to celkom v
pohode.
Včera som ešte bola na kontrole,
našťastie D išiel so mnou. Pretože sme tam čakali od ôsmej do
dvanástej!! Neskutočne dlhé čakanie. Všetky mamičky už poodchádzali a
dokonca prišli nové a ja som tam stále sedela a čakala. A potom som sa
mojím pomalým tempom s D dostala domov.
Dnes
... je dnes. Je to deň o ničom. Pozrela som film, prespala polovičku
popoludnia, zahrala sa Simsov a neučila sa, ako inak. A teraz idem spať.
Aby som zajtra mohla prísť zo školy a zase spať. Ešte že v piatok ideme
s Krtkom piť (i keď ja už veľmi nebudem, keďže som to minulý piatok
trochu prehnala - trochu tak, že som skončila s vedrom pri posteli, ale
budiš) a potom je týždeň voľna. Konečne sa zase dospím a dúfam, že aj
dopíšem časť poznámok, ktoré mi chýbajú.
Streda - 9. 2. 2011 alebo Tri objatia
Kedysi som kdesi čítala, že stačia tri objatia
denne, aby sme boli šťastnejší. Keď sme sa tak v škole nad tým trochu
zamysleli, zistili sme, že na tom možno bude niečo pravdy. Predsa len, v
prvom ročníku sme sa všetci vždy pri príchode objali
a takisto pri odchode. Postupom času sa však akosi tento "milý" zvyk
spomedzi nás akosi vytratil a takisto sa vytratila pohoda z nášho
kolektívu. Ja to priznávam a nie som jediná. Všetci to vieme. Ostáva len
dúfať, že stužková sa na rok vydarí a my to nejako spolu dotiahneme až do konca bez nejakej krízy.
Od piatku máme prázdniny. Neskutočne sa teším. V sobotu ideme s Krtkom piť, ako inak, keď príde tento týpek. V sobotu by som chcela ísť domov, aby som trohcu upratala
sebe v izbe ale aj doma, pretože som už nejakú dobu na to kašľala. A
potom ostať hádam doma až do pondelka a potom dúfam, že vyjde plán s chatou. Dlho som na nijakej nebola, takže celkom rada by som bola, keby táto vyšla.
O to viac, keby naozaj vyšla, nie len tak, že na ňu pôjdeme, ale aj
tak, že sa tam nestane nič zlé ako na tej prvej. Proste nech dobre dopadne.
Ostáva teda už len prežiť zajtra a piatok na praxi. Posledný týždeň na oddelení. I keď možno tajne dúfam, že učiteľka bude chýbať a tajne dúfame s M,
že by nás mohli dať nejako dokopy, aby sme sa mohli spolu zašívať.
Zlatá, ma volala plávať s ňou zajtra, tak ako minulý týždeň, ale ja
kvôli nedeľnej príhode nemôžem, takže som jej musela odolať. Ale po prázdninách by som s ňou šla. Bolo to fajn. Plávať v tej chladnej vode na ktorej sa odrážalo slnko. Krásne. A do toho všetkého jej prítomnosť a môj dobrý pocit z plávania. Dokonalé. Chvíľa, ktorú si človek proste chce zopakovať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára